Nevedela som čo mám čakať,doktor povedal iba vnútorné krvácanie ale nepovedal či bude v poriadku..Sedeli sme z Gemmou bez slova asi dve hodiny v čakárni. Rozmýšľala som čo by bolo keby to neprežil? Preniesla by som sa cez to? Asi nie. Práve som mu povedala áno na najdôležitejšiu otázku jeho života ale on ju nepočul,nemôže odísť bez toho aby som mu to povedala do očí a aby ma za to pobozkal.Svoje slzy som už vôbec neovládala,dala som im voľný priebeh. Ešte že tam so mnou bola Gemma inak by som to asi nezvládla,viem že by som ju mala utešovať aj ja ale nedá sa to,proste predstava toho že prídem o Harryho mi nedovolí nič povedať,som slabá a smutná.
Konečne som počula otvorenie dverí a doktora ktorí sa blížim k nám ale zo smutným pohľadom. Nemala som silu sa postaviť a spýtať sa čo sa stalo. Ostala som sedieť a Gemma sa s ním rozprávala. "..je v kóme.." to je jediné čo som počula a nechcela počuť. Nezmohla som sa ani na slovo,pozerala som na bielu stenu pred sebou a nevnímala som Gemmyn hlas smerujúci na mňa.
"Emily." počula som známy mužský hlas. Otočila som hlavu do prava a stál tam,chalan ktorého som kedysi milovala,neviem prečo ale rozbehla som sa k nemu a plakala mu na rameni. "Je mi to ľúto." pobozkal ma do vlasov a objal ma ešte silnejšie. "To by som ti aj ja mala povedať,je to tvoj kamarát." pozrela som sa mu do očí. "Ja viem,ale ty to teraz potrebuješ viac." usmial sa. Bez slova som ho zase objala. Potrebovala som niekoho ako je Liam,súcitného chalana čo bude ticho a nechá ma mu všetko povedať a vyplakať sa mu na ramene.
Keď som sa konečne uvedomila čo sa stalo išla som za ním. Jeho telo vyzeralo ešte horšie ako predtým a prístroje boli hlasitejšie. Aj keď som sa ho chcela chytiť nohy mi nedovolili ísť za ním,stála som vo dverách asi päť minút kým som sa odvážila vstúpiť dnu. Nezmohla som sa ani na slovo aj keď by to bolo zbytočné,nepočuje ma. Prečo musím byť taká sprostá? Prečo som proste hneď Harrymu nepovedala áno keď viem že ho milujem? Určite by tu teraz neležal a v kľude by sme teraz spolu spali v jednej posteli.Chytila som mu ruku do dlaní a prechádzala mu po vytetovanom krížiku. Jeho ruka bola studená a bezvládna. Kudrliny mu padali do tváre ale on už si ich nemohol nagélovať do hora. Vždy keď bol nervózny zataľ zuby a prehrabol si vlasy,tak si prajem vidieť to ešte raz. "Prosím neodhcádzaj." pošepkala som a skryla si tvár do dlaní.
-
Bolo to ťažké ale musela som odísť,Darcy som nevidela už tri hodiny a neviem čo s ňou je. Zobrala som si veci a išla si po Darcy. Bola u sestričiek a sladko spala. "To je vaša dcéra?" opýtala sa sestrička. "Áno." usmiala som sa a zobrala si ju na ruky. "Má naozaj krásne oči."
"Ďakujem." spadla mi slza,tá predstava že má Harryho oči ma donútila plakať. A tie malé kudrliny ktoré sa jej pomaly vytvárali na tej malej hlavičke mi tiež pripomínali Harryho,všetko okolo,keby som o neho prišla môj svet by sa totálne zrútil.
Podľa komentárov pridám ďalšiu,kľudne komentujte aj anonymne aj kritizujte len prosím aspoň 5 komentárov:)
